Pomaly dopijam prvy pohar vina. Vlastne uz je to aspon stvrty, tie tri predchadzajuce mi vsak pripadaju ako z ineho casopriestoru. Tolko sa za tie posledne dve hodiny zmenilo.
Takze teraz v tichosti sedim a premyslam. Poznam tuto situaciu velmi doverne - gauc, ja, polosero, vino, mnozstvo vreckoviek, opuchnute oci a pocit totalnej bezmocnosti. Bola tu uz tisickrat, a tisickrat bola "naposledy". Zatial naposledy na moje narodeniny, ktore tento rok skutocne predcili vsetky ocakavania...v mnozstve mojich slz.
Idem si naliat dalsi pohar avsak s udivom zistujem, ze vino doslo. No nevadi, pre tento ucel bude aj Martini v pohode, moznom aspon ziskam triezvy (ved viete, co myslim) pohlad Jamesa Bonda. A ak nie, tak aspon mozno rychlo zaspim.
Z vedlajsej miestnosti pocujem tichy dych mojho manzela. Pripomina mi to par veci: moje vnemy su este prilis silne a ako sa poznam ani zdravy rozum ci enormne narocny zajtrajsi den mi neprikazu zaspat pred stvrtou rano, nepomoze ani predstava skutocne otrasnej fyziognomie v rannom zrkadle, deadline nedorobeneho projektu o 10 rano ci 2 dolezite pracovne schodzky v kalendari. Dalsia asociacia je z ineho sudku a jej vysvetlenie potrebuje este jeden drink. Pomaly vstavam, prechadzam okolo smutnej kytice bielych ruzi a nalievam dalsie Martini. Ano, dnes je to presne tri roky od nasej svadby. Alebo sest od nasho prveho stretnutia ak chcete. Oba tieto dni povazujem za najstastnejsie v mojom zivote, napriek vsetkemu. A nebolo toho malo. Hlavne nasa svadba - nikdy som sa tak nesmiala a nemala taky prihluply pocit a tolko motylov v bruchu, v kostiach, v ustach, vsade, ako vtedy. A nikdy som nebola stastnejsia a...naivnejsia.
Teraz uz nie som naivna. Hlupy pocit vsak vo mne narasta. Hlavne vo chvilach ako je tato. Gauc, ja, polosero, drink, mnozstvo vreckoviek, opuchnute oci, pocit totalnej bezmocnosti a nase vyrocie.
Viem, ze zajtra to uz bude inak. Pri vysvetlovani vyjdem ako naivny blbec s neadekvatnymi ocakavaniami, neuspokojitelna zena s predstavami a tuzbami po perfektnom muzovi. A ja tak ako vacsinou nezvladnem vysvetlit tento velky omyl a moju velku tuzbu po jedinej veci - laske. Laske v pravom zmysle, ktora nie je jesitna ani sebecka, ktora si vazi seba ale zije pre stastie oboch. A my pojdeme dalej. Ale dokedy?
Komentáre