Kráčala rýchlo.
Stále rovno, dopredu. Ani sama presne nevedela prečo a kam... Vedela iba, že sa nechce obzrieť. Vrátiť. Nechcela ani spomaliť. Páčilo sa jej, keď ostatní nestíhali. Mala rada ten pocit obiehania, to množstvo ľudí, ktorých stretala, pozdravila, ktorí robili jej cestu dynamickú a učili ju tolerancii, prisbôsobeniu či ukazovali nové možnosti. Milovala aj neustále sa vzdiaľujúce obdivné pohľady tých, čo nechávala za sebou. Chcela stále viac, a tak zrýchľovala a zrýchľovala...
Potom však prišiel deň, kedy premávka začala rednúť. Zrazu nestretla celý týždeň nikoho, aj hlasy za jej chrbtom utíchli. Bola príliš rýchla. A príliš samostatná. Už obehla všetkých a nikomu nedala pocítiť, že by mohol kráčať spolu s ňou... Sama si to neuvedomila ale jej cesta sa premenila na šprint. Povrchný, keď tempo bolo nadovšetko. Vtedy konečne pochopila. Pochopila, že dôvod, prečo začala kráčať boli ľudia a cieľom nič iné, ako spoločnosť.
Neskoro. V tom tempe si zlomila nohy... Zostala sama....
Komentáre
rýchlosť
Ale teraz vazne:
verim ze cielom kazdeho cloveka je robiť sameho seba štastným! trocha egocentrický pohľad ale som presvedcený ze je to jeden zo základných podvedomých pohnútkov ku akémukoľvek konaniu...(samozrejme okrem psychopatického)
...dufam ze sa nohy zahojili dievca sa konecne obzrelo, pochopilo a beží krokom dalej...
A este jeden postreh:
I ked je clovek tvor spolocenský, je niekedy fajn byť sám, no nikdy nie osamelý!
odpoveď